Na začiatku bol len jednoduchý nápad: poďme na majstrovstvá sveta v hokeji! Nájsť podobne nadchnutých šialencov v mojom okolí nebol najmenší problém (trvalo to asi 2 minúty pri rannej káve v práci), kúpiť lístky a rezervovať ubytovanie bola otázka pár klikov a potom sa rozbehol kolotoč plný prekvapení. Nebudem veci objektivizovať, uvažovať “čo ak” a hľadať skryté súvislosti. Predĺžený víkend v Bielorusku považujem za jeden z najlepších zážitkov vôbec.

Deväť je prirodzené číslo, ktoré nasleduje po čísle osem a predchádza číslu desať. Nikdy som si nemyslel, že taká blbosť ako je písanie blogu ma bude držať celé roky. Celých deväť rokov. A predsa – vy, moji čitatelia, ste spolu s ním prežili pokojné aj šialené obdobia, všemožné farebné dizajny aj css-naked experimenty, vážne články aj výplody hodné vyšetrenia u odborníka. Keďže teraz celkom fičí retro, nezaškodí sa trochu poobzerať a prezradiť niečo viac z pozadia..

V týchto dňoch sa pomaly ale isto končí moje pôsobenie na vysokej škole v role študenta. A keďže je s týmto spojených niekoľko administratívnych nevyhnutností, začal som si upratovať moje poznámky a odložené súbory. Pri ich prechádzaní som zistil, že sú veci, ktoré mi na škole nepovedali, ale mohli. Ako získať veci zadarmo (a legálne), ako sa stať profíkom v mnohých oblastiach (a nestojí ma to nič, okrem vlastného času) a ako vidieť viac než len izbu na intráku a občas aj školu.

Keď chcete Boha rozosmiať, povedzte mu o svojich plánoch. Preukrutný gýč, ktorý mi, verím, odpustíte v tejto sviatočnej povznesenej atmosfére. Ale nech si o tej vete myslím čokoľvek, vystihuje presne to, čo ma počas aktuálne končiaceho preletu okolo Slnka stretlo. Dámy a páni, môj rok 2013…

Včera som sedel na čaji s Nixonom, ktorý prišiel vo skvelom tričku. “It’s null till you ship it.” Samo o sebe by to bolo zaujímavým námetom na článok, ale ten nápis som mal pred očami dnes počas sledovania finálnych prezentácii na Startup Weekende Žilina.

O knihách sa “seriózne” učím už piaty rok. Na univerzitnej pôde sme o nich preberali asi všetko: od výroby papyrusu po tvorbu e-bookov. V škole ma najprv naučili knihy čítať, potom písať a nakoniec ich skúmať. Ale teraz som prvýkrát zažil, aké je to knihou byť. (Aj bez psychotropných látok.)

Riešenie úloh je pre geocacherov takmer dennou aktivitou. Rovnako ako predieranie sa nie príliš luxusným terénom. Tieto činnosti sú však zväčša oddelené – vyriešite v pohodlí domova úlohu a presuniete sa von, kde idete za istým cieľom. Presne takáto nebola Výzva!, ktorú sme zorganizovali.

Nie som divadelný kritik. Do divadla som chodil len so školou, ale celkom rád. Po skončení povinného drania lavíc nebol dôvod pokračovať. Až do momentu, keď ma na Twitteri oslovil jeden človek, či sa nepozriem do divadla. Bábkového. Toto sa stalo pred tromi rokmi. Dnes vyhľadávam dobré predstavenia sám. Presne také, aké boli na festivale Bábková Žilina.

Keď som na žilinskom BarCampe koncom júna rozprával o geocachingu, kládol som veľký dôraz na jednu jeho súčasť: rozprávanie príbehov pretože každá naša činnosť tvorí určitú časť našej osobnej histórie. Za tých niekoľko mesiacov sa zmenilo veľa vecí a ja som si uvedomil, že blog žalostne zaostáva za udalosťami. Napríklad výzvou 31 kešovacích dní počas augusta.

Kopnutie do neziskovky vždy so sebou prináša určité riziká. Napríklad také, že sa ocitnete s nálepkou “vyvrheľ” na okraji spoločnosti. Výnimku tvorí jedna oblasť kritiky: financie. Niečo také zažíva aktuálne Liga proti rakovine, organizátor známej kampane Deň narcisov.