Rok chudobný na články, avšak bohatý na všetko ostatné. Toľko v skratke pre tých, ktorým sa nechce čítať viac. Viem, porušil som veľa blogových predsavzatí, nevypublikoval som množstvo príspevkov, ktoré čakajú na dokončenie a nerozbehol som pár pripravených projektov. Aj tak na konci toho všetkého môžem povedať, že tento rok bol z kategórie A+.

Na začiatku bol len jednoduchý nápad: poďme na majstrovstvá sveta v hokeji! Nájsť podobne nadchnutých šialencov v mojom okolí nebol najmenší problém (trvalo to asi 2 minúty pri rannej káve v práci), kúpiť lístky a rezervovať ubytovanie bola otázka pár klikov a potom sa rozbehol kolotoč plný prekvapení. Nebudem veci objektivizovať, uvažovať “čo ak” a hľadať skryté súvislosti. Predĺžený víkend v Bielorusku považujem za jeden z najlepších zážitkov vôbec.

Deväť

Deväť je prirodzené číslo, ktoré nasleduje po čísle osem a predchádza číslu desať. Nikdy som si nemyslel, že taká blbosť ako je písanie blogu ma bude držať celé roky. Celých deväť rokov. A predsa – vy, moji čitatelia, ste spolu s ním prežili pokojné aj šialené obdobia, všemožné farebné dizajny aj css-naked experimenty, vážne články aj výplody hodné vyšetrenia u odborníka. Keďže teraz celkom fičí retro, nezaškodí sa trochu poobzerať a prezradiť niečo viac z pozadia..

V týchto dňoch sa pomaly ale isto končí moje pôsobenie na vysokej škole v role študenta. A keďže je s týmto spojených niekoľko administratívnych nevyhnutností, začal som si upratovať moje poznámky a odložené súbory. Pri ich prechádzaní som zistil, že sú veci, ktoré mi na škole nepovedali, ale mohli. Ako získať veci zadarmo (a legálne), ako sa stať profíkom v mnohých oblastiach (a nestojí ma to nič, okrem vlastného času) a ako vidieť viac než len izbu na intráku a občas aj školu.

Keď chcete Boha rozosmiať, povedzte mu o svojich plánoch. Preukrutný gýč, ktorý mi, verím, odpustíte v tejto sviatočnej povznesenej atmosfére. Ale nech si o tej vete myslím čokoľvek, vystihuje presne to, čo ma počas aktuálne končiaceho preletu okolo Slnka stretlo. Dámy a páni, môj rok 2013…

O knihách sa “seriózne” učím už piaty rok. Na univerzitnej pôde sme o nich preberali asi všetko: od výroby papyrusu po tvorbu e-bookov. V škole ma najprv naučili knihy čítať, potom písať a nakoniec ich skúmať. Ale teraz som prvýkrát zažil, aké je to knihou byť. (Aj bez psychotropných látok.)

Nie som divadelný kritik. Do divadla som chodil len so školou, ale celkom rád. Po skončení povinného drania lavíc nebol dôvod pokračovať. Až do momentu, keď ma na Twitteri oslovil jeden človek, či sa nepozriem do divadla. Bábkového. Toto sa stalo pred tromi rokmi. Dnes vyhľadávam dobré predstavenia sám. Presne také, aké boli na festivale Bábková Žilina.

Kopnutie do neziskovky vždy so sebou prináša určité riziká. Napríklad také, že sa ocitnete s nálepkou “vyvrheľ” na okraji spoločnosti. Výnimku tvorí jedna oblasť kritiky: financie. Niečo také zažíva aktuálne Liga proti rakovine, organizátor známej kampane Deň narcisov.

Písať report z akcie akou je TEDx Bratislava je úloha, ktorá prináša radosť aj starosť v jednom. Samotná zmienka o akcii je pozitívnou správou pre túto aj ďalšie generácie, ktoré nás po nájdení záznamov snáď nezaradia do historického obdobia homo studpidus, na druhú stranu je to pre mňa ako autora veľký záväzok dostatočne inšpiratívne zapôsobiť na tých, ktorí sa dnešnej akcie nemohli zúčastniť.

Samozrejme, nebol by som to ja, keby išlo o pozvánku na klasickú párty – na to sa zrejme príliš dobre poznáme. Moja pozvánka je na niečo, čo už vopred označujem ako “akcia roka” alebo “to” miesto, kde sa menia životy ľudí. V malom, ale predsa.