To, že už nejaký ten piatok sa obšmietam okolo portálu sťažnosti.sme.sk, kde riešime spotrebiteľské problémy, asi nemusím zvlášť pripomínať. V podstate sa môže zdať, že na našom malom Slovensku niet poriadnej firmy, no zdanie občas klame. Preto začínam na mojom blogu s čisto súkromnou iniciatívou recenzovania niektorých obchodov. Do rany mi ako prvý vbehol komplex e-shopov mall.sk.
Stránka 12 z 13
Väčšina študujúcej mládeže bude so mnou iste súhlasiť ak poviem, že stužková je slávnosť, na ktorú sa nezabúda. Teda, nezabúda sa na časti, ktoré si pamätáme, tradičný zvyk velí zostať pri zmysloch aspoň do krájania torty. Sem tiež zvykneme pozývať ľudí, ktorí pri nás stáli počas krvopotnej cesty za skúškou nervov („dospelosti“), no problém nastáva v momente, keď sú to ľudia na stovky či tisíce kilometrov vzdialení.
Pred časom som naše štátne zriadenie nazval Absurdistanom. Bola to chyba, priznávam. Slovenská mentalita je totiž omnoho viac prehnilejšia, než dokáže slovo „absurdná“ obsiahnuť vo svojom význame. Ako príklad nám poslúži nedávno mediálne šťavnato živený prípad „oceneného neonacistu“.
Uplynulú nedeľu som sa opäť zhodou niekoľkých okolností vyskytol na mieste, kde ma bežne nenájdete. Futbalový štadión v žiline predstavoval nový prírastok – kaplnku, ktorá má podľa ľudí prikladajúcich ruku k dielu vraj povzdvihovať úroveň u nás. Vraj…
Sedím si tak večer, posledný deň mojich prázdnin, pri počítači. Klasické rozpoloženie: jedným okom pripravujem články a sťažnosti, druhým sledujem čiernu kroniku (čítať: televízne spravodajstvo). Muž bodol otca, smutné. Vidieť to naozaj nemusím, preto podvedome siaham po prepínači realít s nevábnym menom Alt-Tab a zrak mi padá na novinky mojich vraj priateľov na Facebooku.
žilina, pohľad na Juraja, ktorý netrpezlivo pobehuje okolo jedného bodu so zvláštnym zariadením v ruke. Po čase sa upokojí a nahodí nenápadný uvoľnený vzhľad „ja nič ja muzikant“. Nie, neušiel práve z nejakého ústavu, ale dal sa na hru, ktorá uchvátila niekoľko tisíc Slovákov, nehovoriac o svetovej obľúbenosti.
Pravidelní čitatelia môjho blogu sa iste rozpamätajú na článok o tom, že ešte nemám birmovku. Takáto – pre niektorých – elementárna vec sa u mňa predpokladala, čo bolo zjednodušene dychvyrážajúce pri zistení, že nie je všetko tak, ako si mnohí myslia. Neskôr sa však stalo niečo, čo uviedlo veci do pohybu.